Nie je ležan ako ležan

Včelárenie v úľoch typu ležan poskytuje včelárovi výborný prehľad vo včelstve, nižšiu fyzickú náročnosť a efektívnejšie využitie energie včelstva. Je to tradične iné a stále obľúbenejšie riešenie medzi včelármi. V našej bežnej praxi máme približne 60 včelstiev zazimovaných v ležanoch, pričom počas sezóny ich počet prirodzene rastie až na 100. Spoločne s manželkou preferujeme práve ležanové včelárenie, venujeme sa tiež apidomčekom a apiterapii. Našim cieľom je priblížiť včelárenie k jeho prirodzeným začiatkom a rešpektovať životný cyklus včiel, ktorý svojou existenciou predchádza ľudskú populáciu o milióny rokov. Používanie úľov s úzkym vysokým rámikom najviac napodobňuje prirodzené prostredie včiel.

Téma ležanov ma sprevádzala počas môjho celého štúdia v Nasavrkách a pokračovala aj v neskoršom štúdiu zameranom na výuku včelárstva. Prvé publikácie o ležanoch v našich odborných časopisoch majú niekoľkoročnú históriu – dnes však záujem o včelárenie týmto systémom neustále narastá. Po skúsenostiach môžeme povedať, že úzký vysoký rámik 30 × 43,5 cm, ktorý má už vyše sto rokov histórie, patrí medzi najlepšie voľby pre včely aj pre včelárov. Táto rámiková miera sa prvýkrát objavila roku 1875 v Haliči, neskôr prijatá na Ukrajine (1918) a v Poľsku (1951).

Úľ ležan umožňuje horizontálne včelárenie a predstavuje drevenú konštrukciu („box“) s horným odklápacím krytom opatreným vetracími otvormi a dvomi letáčmi. Vo vnútri úľa nájdeme deliacu pevnú prepážku, ktorá môže slúžiť na oddelenie včelstva či vytvorenie zloženca; zatepľujúce prepážky na bokoch pre ochranu včelstva pred vonkajšími vplyvmi; zvislú materskú mriežku a kapsové kŕmidlá. Do úľa sa zmestí 18 až 24 rámikov veľkosti 30 × 43,5 cm typu Hoffmann. Nad rámikmi je umiestnená tepelná izolácia, hrubé plátno a drevené hranoly oddelujúce horné latky, pričom strop úľa má vetracie otvory. Výklopné veko konštrukcie netreba odkladať a slúži zároveň ako účinná bariéra proti unikaniu včiel pri kontrole.

Je dôležité zdôrazniť, že ležany môžu fungovať efektívne aj bez použitia ďalších medníkov či nadstavkov. Ak je však cieľom odoberať jednodruhový med alebo využiť nárazovú znášku, existujú aj varianty s pridaním medníkov. Samotný ležan je plnohodnotný úľ bez nutnosti rozširovania rámikov po výške, čo ho odlišuje od nástavkových systémov, kde samotné plodisko nepostačuje.

Počas našich prednášok pre včelárov sa stretávame s rôznymi mýtmi, ako napríklad: „Z ležanu nie je med“ alebo „Ležan je krok späť“. Tieto predsudky môžeme vyvrátiť jednoduchým príslovím: „Úľ med nepotí.“ Ležanové úle poskytujú rovnaké množstvo medu ako ostatné typy úľov. Dôležité je správne cielené hospodárenie a ponechanie medového venca nad plodiskom ako prirodzene dostupného krmiva.

Včelárenie v moderných ležanoch neznamená krok späť; práve naopak, implementuje súčasné materiály, nové technológie a konštrukčné zlepšenia. S vhodnou rámikovou mierou včely výborne prosperujú; ide o priblíženie sa k čo najprirodzenejším včelím domovom v prírode. Pred zimou vytvoríme včelám „dutiny“ s objemom okolo 40 litrov, približujúce sa prírodným dutinám stromov. Americké výskumy potvrdzujú, že včely preferujú práve takýto rozmer dutín.

V Európe sa rámiková miera v ležanoch líši podľa tradícií jednotlivých krajín. V Maďarsku obľubujú rámiky 42 × 36 cm, na Ukrajine a v Poľsku 30 × 43,5 cm. V oblasti s vyššími nadmorskými výškami sa používajú rámiky užšieho rozmeru.

Významným aspektom je ľahký monitoring zdravotného stavu včelstva, lebo otvorením veka získame okamžitý prístup ku všetkým potrebným plástom bez náročných manipulácií s nadstavkami. Jednoduchá je aj zootechnika; pridávame rámiky individuálne a s ohľadom na kondíciu včelstva.

Ležany sú obzvlášť vhodné pre seniorov, ženy alebo hendikepovaných včelárov. Skvele fungujú vo vzdelávacích včelárskych krúžkoch, kde umožňujú lepšie porozumenie štruktúry v úli. Taktiež sú ideálne ako opylovacie stanice v domácom sade a záhrade.

So súčasnou klimatickou zmenou je ležanový úľ s individuálnym prístupom jedným z vhodných smerov pre trvalo udržateľné včelárenie.

Z časopisu Včelařství, autor Ing. Alexej Bezrukov