Od príčin problémov v prírode až k dôsledkom pre vaše včelárenie

Žijeme v oblasti, kde dochádza k striedaniu štyroch ročných období v závislosti na teplotných podmienkach spôsobených postavením našej planéty voči Slnku. Keď sa dni skracujú a noci predlžujú, nastáva pre stromy a trvalé rastliny nepriaznivé obdobie. Postupom času tieto rastliny strácajú listy, ktoré až do posledného okamihu pred opadaním poskytujú živiny vetvám, kmeňu, a nakoniec aj koreňom, aby zabezpečili prežitie do ďalšieho obdobia.

Včely sa prirodzene prispôsobili tomuto vegetačnému cyklu počas svojej evolúcie. Pomáhajú rastlinám tým, že ich opeľujú, čo im umožňuje sa rozmnožovať. Ich práca je odmeňovaná dostatočným množstvom zdrojov a potravy pre ich vlastné prežitie a tiež pre zásoby na obdobie bez vegetácie. Pre rastliny končí vegetačné obdobie na prelome októbra a novembra, zatiaľ čo u včiel to prichádza koncom júna alebo júla, v závislosti na kvitnutí rôznych druhov rastlín. Do tejto doby musia včely zabezpečiť dostatok zásob pre udržanie včelieho spoločenstva až do ďalšieho vegetačného obdobia. Naši predkovia to tiež chápali a nepatrili medzi tých, ktorí by včely príliš obťažovali a odoberali im ich usilovne vytvorené zásoby. Med im bol zbieraný až na jar, keď sa príroda prebúdzala, a mali istotu, že bude dostatok nových zdrojov potravy. To bolo ešte v dobe, keď polia boli oddelené medzami a lúky plné rôznych druhov kvetín boli kosené kosou alebo žacími strojmi ťahanými koňmi. Ľudia si neuvedomovali, že oranie pôdy medzi a odstraňovanie medzí a intenzívne poľnohospodárstvo s ťažkou technikou narušili kapilárnu vlhkosť, ktorú travná vegetácia tak potrebuje. V súčasnosti sa tráva v mnohých prípadoch kosí ešte pred kvitnutím. Ľudia zmenili ustálený prírodný rytmus tiež tým, že používaním hnojív a chemických postrekov zhoršili už tak obmedzený potravný reťazec pre včely.

Vzhľadom na rastúci dopyt po mede si včelári vymysleli nové typy úľov, ktoré motivujú včely k väčšiemu rozmnožovaniu a vyšším výkonom, aby si zabezpečili dostatok zásob na svoje prežitie. Avšak nakoniec im tieto zásoby odoberajú a nahrádzajú ich cukornou náhradou. Ak včelár med odobratý včelám včas nahradí (koncom júna alebo začiatkom júla), existuje šanca na dostatočné množstvo dlhovekých včiel. Tieto včely majú dlhú životnosť, pretože ich predchodkyne pripravili dostatok zásob na prežitie. Tieto včely nie sú vyčerpané a majú dostatočné tukové zásoby, ktoré im umožňujú sa starať o kráľovnú v období útlmu vegetácie a zabezpečujú tak jej opätovné kladenie vajíčok, čím sa zrodia nové včely ako pokračovatelia v opeľovaní prírodnej vegetácie.

Mnohí ľudia stále nepochopili, a pravdepodobne nikdy nepochopia, že je nutné neodobrať včelám všetok med. Naopak, je dôležité si uvedomiť, že odoberanie zásob musí skončiť včas a všetko odobraté je potrebné okamžite nahradiť krmením. Považujem to za nesprávne, keď včelári ešte v polovici septembra nechajú medníky vo včelstve, pretože "včely predsa ešte nosia peľ!".

Včelár si neuvedomuje, že včely, ktorým boli doslova ukradnuté ich zásoby a zúfalo hľadajú náhradu, sa nikdy nemôžu stať dlhovekými. Navyše, v tej dobe už včelár odsúdil spoločenstvo včiel v úľu k zániku. Buď hladom, alebo vývojovým zdecimovaním. Keď sa k tomu pridá ešte masívne rozmnožovanie parazitického roztoča Varroa destructor, proti ktorému je nutné úly chrániť po celý rok, je osud včelieho spoločenstva definitívne spečatený. Nedostatočná ochrana pred roztočom Varroa destructor umožňuje jeho rýchle rozmnoženie, keď samička prenikne do včelej plodovej bunky pred uzavretím (v trúdkových bunkách po dobu 36 hodín a v robotničích bunkách po dobu 16 hodín), kde sa prisaje k larve. Po 2,5 dňoch kladú samičky zvyčajne päť vajíčok, ktoré sa za sedem dní vyvíjajú v dospelých samcov a po deviatich dňoch v samičky. Zatiaľ čo oplodnené samičky sa po spárení uchycujú na včelu a spolu s ňou opúšťajú bunku, samčie púčka zostávajú v bunke a znečisťujú ju. Ak včelár neprijme opatrenia proti rozmnožovaniu parazitického roztoča Varroa destructor, dôjde k jeho masívnemu rozmnoženiu. Včelí spoločenstvo je následne tak vážne postihnuté, že hromadne opúšťa úľ a zomiera, aj keď sú úly plné medu. Je teda celkom jasné, že včelár musí dodržiavať tieto najdôležitejšie zásady:

Dôsledne sa zaoberať kontrolou a obmedzením množenia Varroa destructor počas celého roka, s ohľadom na medovú sezónu.

Myslieť na to, že vegetačná sezóna, kedy včely získavajú potravu pre zimu, končí prelomom júna a júla (v závislosti na úživnosti a nadmorskej výške).

Neodobrať včelám všetok med a ihneď ho nahradiť krmením po medobraní.

Uchovať si niektoré z odobratých medových plástov pre prípadné doplnenie na jar.

Po medobraní prispôsobiť veľkosť úľu zodpovedajúcej veľkosti včelstva.

Uvedomiť si, že samičky Varroa destructor prežívajú až 200 dní na včelách, spôsobujú im zranenia a živia sa bunkami tukového tkaniva včiel. Tým spôsobujú postupné zhoršovanie ich stavu. Včely, ktoré sú zranené roztočom, sú náchylné k infekciám a vírusovým ochoreniam.

Nepodceňovať množenie parazita Varroa destructor, ktoré sa klinicky prejaví najčastejšie až v druhom alebo treťom roku. To znamená, že včelstva sú už definitívne odsúdené k zániku.

Je dôležité počas zimy starostlivo sledovať stav včelstiev a počúvať ich. Zdravé včelstvo je pokojné a stiahne sa do chumáča. Včelstva postihnuté roztočom sú rušné a hlučné. Pri silnom napadnutí možno nájsť mŕtve alebo živé roztoče na podložkách, rovnako ako mŕtve včely alebo včely s deformovanými krídlami.

Nestabilné počasie v posledných rokoch, keď sú v zime neobvykle vysoké teploty (až okolo 10 °C), ovplyvňuje včely. Majú síce možnosť vyprázdniť svoje výkalové váčky, ale zároveň spotrebúvajú svoje zimné zásoby. Ak včelár nechal včely s časťou ich medu a okamžite ich po medobraní prikŕmil cukorným roztokom a vykonal preventívne ošetrenie, nemusí sa o svoje včelstva obávať. Tieto včelstvá sú silné a dokážu prežiť aj neobvyklé zimné teplotné výkyvy. Tí, ktorí "obrali" včely alebo ich prikŕmili neskoro alebo takmer vôbec, už nemajú s včelami žiadne starosti, pretože včelstvá zahynuli hladom. Tí, ktorí experimentujú s potlačením parazita Varroa destructor, môžu byť spokojní len jednu sezónu. Klinické poškodenie včelstva roztočom sa prejaví hromadnou deformáciou krídel, kedy sú včely "pešiaci" odsúdení k pomalému umieraniu.

Aby sa tomu všetkému predišlo, musia si včelári uvedomiť mnoho vecí. I susedia včelári, ktorí sa o svoje včely starajú a majú dostatočné zásoby, môžu kvôli nedbalosti iného suseda prísť o svoje včelstvá, buď kvôli lúpeži hladových včelstiev, alebo kvôli opätovnej invázii roztoča Varroa destructor.

Ak včelár prišiel o svoje včelstvá, musí mŕtvoly včiel spáliť, vyčistiť úle, ideálne ich dezinfikovať. V úľoch, kde včely stále silnia, má včelár prácu až pri jarných prehliadkach. Stačí počúvať zvuk včiel a skontrolovať podložku s melivom. Podložky by mali mať pravidelné riadky meliva, pretože včely by sa mali včas sťahovať za potravou do horných nástavkov. Včelár by nemal čakať na výsledky vyšetrenia meliva a už koncom februára by mal rýchlo, ale ohľaduplne k včelám, použiť schválený prípravok M1-AR na dezinfekciu úľa. Pretože sa o včely stará opatrne počas celého roka, sú jeho včelstvá zdravé a bez strát. Za mnoho rokov som pozoroval, že títo včelári majú bežne 150, 300 alebo viac včelstiev!

Predjarná a jarná prehliadka je veľmi dôležitá, pretože včelár môže odhadnúť stav včelstva podľa obsadených uličiek medzi rámikmi. Ľahkým zdvihnutím nadstavka možno odhadnúť stav zásob. V príhodnú dobu by sme sa nemali báť vybrať rámik a skontrolovať silu včelstva, stav zásob a plodovanie kráľovnej. Ak sme na včely nezabudli a uložili sme si pár plástov s medom na jar, môžeme zásoby ľahko doplniť. Môžeme rozpustiť med (ne kupovaný) v pohári a naliať ho do prázdnych buniek na naklonenom plástu. Na druhú stranu môžeme naliať roztok medu a vody (v pomere 1:1). Nemusíme sa obávať, že med alebo medová voda vytečie, pretože bunky sú navrhnuté tak, aby udržali svoj obsah v smere na plást. Tým možno doplniť včelám zásoby potravy a vodu, ktorú potrebujú počas plodovania. Zásoby možno tiež doplniť medocukrovým cestom položeným na horné vložky. Včely toto náhradné krmenie neukladajú do buniek, ale priamo ho spotrebovávajú. Tento spôsob však zaťažuje metabolizmus dlhovekých včiel na konci ich života, kedy musia zabezpečovať prežitie kráľovnej pre ďalšie generácie včiel. V každom prípade je potrebné zabezpečiť včelám s týmto náhradným krmením tiež prísun vody.

Ak nenájdeme žiadny plod, je dôležité zistiť príčinu. Včelstvo môže byť osirelé, a v takom prípade môžeme preniesť plást s vajíčkami a najmladším plodom z iného úľa do podozrivého včelstva. Ak neskôr zistíme narazené materské bunky pri kontrole, je jasné, že včelstvo je bez kráľovnej. V tomto prípade je lepšie spojiť toto včelstvo s iným, najlepšie pomocou novinového papiera s prepichnutými dierami. Včelstvá sa spoja dohromady do dvoch alebo troch dní. Toto rovnaké opatrenie môžeme tiež vykonať so slabým včelstvom.

Ak zistíme, že včelstvá sú zamorené, môže ísť o nosematózu (Nosema apis alebo N. ceranae), ktorá včely trápi nadmerným plnením výkalového vaku a neschopnosťou spracovávať potravu. Včelstvá potom trpia nedostatkom bielkovín, prestanú kŕmiť kráľovnú aj plod, kália v úli a predčasne starnú a umierajú. Možné príčiny môžu zahŕňať nevhodnú potravu s nedostatočným zásobovaním peľu, vlhké prostredie úľov umiestnených blízko zeme alebo pri vodnom zdroji a nedostatočnú hygienu samotných včelstiev. Včelstvá postihnuté nosematózou by nemali byť spájané s inými včelstvami!

Z toho vyplýva, že ak nedbáme riadnej starostlivosti o včelstvá, je zbytočné sa snažiť o ich toleranciu voči roztoči Varroa destructor. Táto tolerancia je možná iba u silných včelstiev, ktoré nie sú zaťažené nedostatočnou starostlivosťou a nepochopením ich potrieb.

Z časopisu včelárstvo od Autora Jána Šmída