Včelári čelia vážnej hrozbe: Hniloba včelieho plodu
Vratislavickí včelári aktívne zasiahli a kontrolou svojich včelstiev odhalili nakazené kolónie. Včasná a dôkladná prehliadka je kľúčom k úspechu pri odhaľovaní tejto choroby, keďže účinná liečba nie je možná. Jedinou prevenciou šírenia nákazy je okamžitá likvidácia infikovaných včelstiev, vrátane úľov, voskových rámikov, pomôcok a ochranného odevu. Zariadenia z nerezu, ako sú medomety, je možné dezinfikovať.
Hniloba včelieho plodu je, podobne ako mor, vážnou hrozbou pre zdravie včelích komunít, pre ľudí však nepredstavuje riziko. Šírenie infekcie môže byť spôsobené zaletaním infikovaných včiel, kontaminovanými plástmi či použitým včelárskym vybavením.
Za združenie včelárov vo Vratislaviciach sa k situácii vyjadril Jiří Gajdoš. Jeho stanovisko bolo predložené koncom októbra až začiatkom novembra. O odborný pohľad a odporúčania sme požiadali Ing. Dalibora Titěru, CSc., z Výskumného ústavu včelárskeho v Dole.
Bakteriálne ochorenie: hniloba včelieho plodu
Hniloba včelieho plodu je bakteriálne ochorenie napádajúce včelie larvy ešte pred zaviečkovaním buniek. Prejavuje sa rôznymi typmi klinických príznakov a mikrobiálna skladba postihnutých včelstiev je často rôzna.
Podľa veterinárnych predpisov je každý výskyt hniloby povinný hlásiť príslušnej veterinárnej správe.
Pôvodca hniloby včelieho plodu
Do roku 1906 sa nerozlišovalo medzi hnilobou a morom včelieho plodu, obe ochorenia sa označovali spoločným názvom „hniloba“. Po zistení, že „mor včelieho plodu“ spôsobuje bacil Paenibacillus larvae, začal sa tento odlišovať od ostatných bakteriálnych infekcií označovaných ako „európska hniloba plodu“. Hlavným pôvodcom hniloby včelieho plodu je baktéria Mellisococcus plutonius, v minulosti označovaná ako Streptococcus pluton alebo Mellisococcus pluton.
V infikovaných včelstvách sa často nachádzajú aj ďalšie baktérie, napríklad Paenibacillus alvei či Streptococcus fecalis, ktoré sa podieľajú na rozklade uhynutých lariev a spôsobujú charakteristický hnilobný alebo kyslý zápach.
Baktéria Mellisococcus plutonius netvorí odolné spóry ako Paenibacillus larvae. Na larvy sa prenáša v potrave. Larvy mladšie ako dva dni sú najzraniteľnejšie a infekcii jednoducho podľahnú.
Ako sa infekcia šíri a aký má priebeh
Choroba je extrémne infekčná. Infekciu môžu priniesť do zdravého úľa samotné včely či náhodné „zalietavačky“ z nakazených kolónií. Med, plásty či pomôcky z infikovaných úľov môžu tiež byť zdrojom nákazy.
Baktéria sa dostáva do lariev stravou, masívne sa v nich množí a vedie k smrti lariev ešte pred zaviečkovaním. Niektoré larvy môžu infekcii odolať, avšak potom šíria mikroorganizmy ďalej. Mŕtve larvy vyschnú a vytvárajú príškvar schopný infekcie až tri roky.
Základné príznaky hniloby plodu
Larvy menia farbu zo žiarivo bielej na žltkastú až hnedú. Ich telo stráca kompaktnosť a usádza sa na spodnej časti buniek. Typické je umieranie lariev pred zaviečkovaním so silným nepríjemným zápachom.
Diagnostika ochorenia
Pri podozrení sa do laboratória zasiela celý plást alebo označené choré larvy. Vzorka musí byť balená v papierovom obale, nie v plaste. Laboratórium vykoná mikroskopické, anaeróbne kultivačné aj PCR testy.
Ako postupovať pri náleze hniloby
Pri potvrdení ochorenia musí veterinárna správa prijať núdzové opatrenia, vyhlási sa ochranné pásmo a odstránia sa infikované včelstvá. Financie na kompenzácie sú podobné ako pri more včelieho plodu.
Infikovaný materiál je nutné spáliť alebo dôkladne dezinfikovať schválenými prípravkami (napr. BeeSafe alebo FAM 30). Alternatívne metódy ako tlaková sterilizácia či ozonizácia sú stále predmetom výskumu.
Dôležité je dohľadať všetky možné zdroje infekcie. Hniloba včelieho plodu nepredstavuje riziko pre ľudí ani iné hospodárske zvieratá.
Zdroj: Časopis Včelařství – spracoval Ing. Dalibor Titěra, CSc.
