Predkovia dnešných včiel majú dlhú evolučnú históriu. Fosílne nálezy rodu Apis sú staré milióny rokov, zatiaľ čo človek Homo sapiens vznikol približne pred 300 000 rokmi.
Ľudia získavali med od divých včiel žijúcich v dutinách stromov a skál. Maľba v jaskyni Cueva de la Araña pri Bicorpe v Španielsku zachytáva postavu vyberajúcu plást z dutiny v skale, obklopenú včelami. Patrí medzi praveké doklady zberu medu a jej vek sa odhaduje približne na 7 000 až 8 000 rokov.
V Rekhmirovej hrobke bola objavená kresba z roku 1450 pred n. l., znázorňujúca dve postavy pri odbere medu z hlinených úľov - používajú pritom dym. Egypťania vyrábali úle v podobe hlinených valcov, s akými sa môžeme dosiaľ stretnúť na území dnešného Alžírska či Grécka.
V Sliezsku pri obci Czarnowąsy bola v roku 1901 v koryte rieky Odry nájdená veľmi zachovalá brť, ktorej vek sa podľa staršieho odhadu datuje do 1. storočia pred n. l. Brť bola približne 5 m nad koreňmi dubového kmeňa, bola od neho odrezaná a je uložená v Dzierzonovom múzeu v Kluczborku. Nález sa uvádza ako doklad starého brtníctva v tejto oblasti.
Včelárenie domáce, alebo záhradné, vykonávali tzv. včelníci a chovali včelstvá väčšinou v špalkoch či klátoch, menej potom v košniciach (tie boli totiž doménou najmä germánskych obyvateľov).
História včelárenia v Európe
Stromy s objavenými včelstvami si ľudia časom začali označovať.
Brtníci využívali prirodzené alebo upravené dutiny stromov. Časom prenášali časti kmeňov s hniezdnymi dutinami bližšie k obydliu.
Klát bol úľ z časti kmeňa s dutinou pre včely a otvorom alebo dvierkami na prístup k dielu. Včelári pri odbere medu vyrezávali časť plástov.
Náročná výroba úľa z dutého kmeňa bola nahradená slamennými a doskovými úľmi. Vynález rámikov, medometu a objav včelej medzery potom významne uľahčili odber medu.
Pre ľahší prístup k rámkom včelári vymysleli tzv. nadstavkové úle. Nadstavkové úle majú oddeliteľné poschodia a dajú sa jednoducho rozoberať. Vďaka prístupu zhora je práca so včelstvom oveľa jednoduchšia.
Vývoj úľov a rámkovej miery
Jedným z prvých typov bol stojan. Včelár pripravil klát tak, že do špalku vysekal dutinu. Cez dutinu uprostred dĺžky špalku pribil dosku 4 palce širokú, v ktorej vydlabal česno. Včelári usadzovali roje aj do špalkov vodorovne položených.
Ďalší vývoj priniesol kruhovú košnicu. Celú zostavu uzatváralo veko vyrobené taktiež zo slamy. Kláty i koše mali nevýhodu, že prehliadka včelstva nebola možná bez narušenia.
V polovici 19. storočia používal Jan Dzierzon včelie dielo na trámikoch širokých 1 včelí palec a ¼ palca silných, ktoré bolo možné z úľa vybrať a späť zase zavesiť. Tak vznikol úľ „Dzierzonov“.
Dzierzonov úľ zdokonalil barón Berlepsch, zvolil úľ typu „stojan“, ktorému dal tri poschodia a skonštruoval preň rámiky. Vynálezom rámikov dosiahla rozoberateľnosť diela svoj vrchol. Berlepsch rozdelil svoj stojan, vo vnútri 9 ½ palcov široký, na 3 rovnako vysoké diely, z ktorých 2 spodné určil pre plodisko a tretí najvyšší, 9 ¾ palca vysoký, pre medník a medzi oba tieto priestory vložil pohyblivú priečku. Tento úľ sa nazýval „Berlepschov“.
Po Berlepschovi sa o zdokonalenie úľa pokúsil Dathe. Namiesto 2 poschodí v plodisku urobil rámik 14 palcov dlhý a medník 14 ½ palca vysoký. Časom však spoznal zbytočnosť veľkého medníka a znížil ho o polovinu. Postavil teda úľ s dvojitými rámikmi, veľkými pre plodisko a malými pre medník.
V Amerike zostavil Langstroth stojan, zvaný „americký“. Na horné okraje nadstavkov sa zavesovali rámiky 10 ½ palca vysoké a 20 ½ palca široké (približne 26,7 cm vysoké a 52,1 cm široké) a bolo ich v úli 10. Namiesto medníku sa používali medné skrinky, ktoré sa postavili na rámiky plodiska a mohli pojať až 1 kg medu. Na jeseň sa medné skrinky odstránili a plodisko sa prikrylo voskovaným plátnom a slamennou rohožou. Včelstvá v úľoch Langstroth prezimovali veľmi dobre, pretože sedeli na dlhých plástoch. Americký úľ zdokonalil Mat. Hlinecký tým, že urobil jednu stranu pohyblivú a tak bolo možné plásty vyberať ako zhora, tak aj zboku.
V ČR sa však v tej dobe považoval za dobre urobený úľ dzierzonovský. Na základe úľov Langstroth bol zostavený úľ „Hospodář“, ktorý zlepšoval americký úľ tým, že bol rozložiteľný vo všetkých častiach a dal sa teda rozširovať nadstavcami v medníku. Medzi plodisko a medník sa vkladala materská mriežka, vtedy nazývaná kráľovská mriežka. Vyrábala sa z plechu alebo drôtu. Úľ Hospodář sa vyrábal aj so slamennými stenami.
Po roku 1879 sa začal rozširovať „divčák“ i „jednák“ Dzierzonov, ďalej úľ Dathov a neskôr úľ Garstungov. Veľký počet rámikov bol na prekážku a zdržoval prácu, preto sa vkladalo do plodiska niekoľko celorámikov 39 cm vysokých.
Začiatkom 20. storočia sa rozšíril úľ so širokonízkym rámikom. V roku 1904 bola na včelárskom zjazde v Brne schválená rámiková miera 39 × 24 cm. Tým nebola prijatá miera Dzierzonova 38 × 22 cm, ani Gerstungova 41 × 26 cm, ani americká miera Langstrothova 23 × 45 cm. Novo prijatá miera 39 × 24 cm bola akýmsi kompromisom a stala sa pre výrobcov úľov rozhodujúca a trvalá. Postupom času tieto naše úle zdomácneli nielen v Čechách a na Morave a v Sliezsku, ale aj na ďalekom juhu a v Nemecku. Tak vznikol úľ, ktorý bol nazvaný podľa miesta svojho vzniku v Kolči pod staroslavnou Budču – „Budečák“. Zásuvným okienkom je možné plodisko aj medník zúžiť. V medníku je tiež česno, ktorým môžu vzlietnuť trúdy. Plodisková priečka je opatrená materskou mriežkou.
V roku 1908 vznikol úľ „Pražan“, ktorý je na rozdiel od „Budečáku“ prístupný z boku i zozadu na studenú alebo teplú stavbu; po oddelení medníka je prístupný aj zhora.
Úľ „zasúvač“ československý je vlastne úľ Dadantov so širokonízkymi rámikmi 39×24 cm vylepšený zasúvačom s oddeliteľným medníkom. Všetky diely sú oddeliteľné: dno, plodisko, medník aj veko.
Výber typu úľa a vhodnej rámikovej miery závisí od potrieb včelára a spôsobu chovu. Moderný úľ je v podstate drevená bedňa, štvorcového alebo obdĺžnikového pôdorysu, so špeciálne upraveným dnom a s niekoľkými tzv. nadstavkami. Podľa sily včelstva včelári úle podľa potreby rozširujú o ďalšie nadstavky.
