Neprijatie novej matky je častou komplikáciou pri chove včiel. Článok vysvetľuje rozdiel medzi oplodniačikmi a plemenáčmi a uvádza spôsoby, ako riziko odmietnutia znížiť.
Ak sa matka pridá priamo do oplodniačikov pri ich vytvorení, pravdepodobnosť prijatia matky býva omnoho vyššia. Dôvod je ten, že v oplodniačiku nemajú včely plod a nemajú sebemenšiu možnosť vychovať si ďalšie matky. V tomto úli sa v úvodnej fáze nachádzajú iba včely, rámiky s medzistienkami a kŕmne cesto. Včely potom musia vybudovať nové dielo a po návrate oplodnenej matky zo svadobného letu sa rozbehne kladenie vajíčok. V tomto prípade mladé neoplodnené matky pociťujú zo strany včelstva jednoznačnú podporu, založenú na ich prirodzenom pude sebazáchovy, pretože bez matky by včelstvo nemohlo prežiť.
Naopak v plemenáčoch, kde sa už vyskytuje plod rôzneho veku od vajíčok až po larvičky, je situácia iná. Včely tu majú možnosť vychovať si vlastné matky (priamo z najmladších lariev). To spôsobuje, že nové matky nie sú niekedy akceptované a môžu byť včelstvom likvidované. Preto je dôležité zvoliť vhodnú správnu metódu pridávania novej matky do úľa, čím sa minimalizuje riziko jej neprijatia.
Do plemenáčov je bezpečnejšie pridávať oplodnenú matku, ktorú je vhodné ponechať 1 až 3 dni chránenú v ochrannej klietke. Po uplynutí tejto doby sledujeme správanie včiel. Ak pôsobia agresívne, je potrebné predĺžiť uzatvorenie matky o niekoľko dní. Ak sa chovajú mierne, môžeme im dovoliť vykúsať cukrovú zátku a matku oslobodiť.
Ďalšou efektívnou a zo strany včelárov často využívanou metódou je pridanie zrelého matečníka na plást s plodom tesne pred vyliahnutím. Matečník býva obvykle prijatý a matka sa vyliahne v nasledujúcich dňoch. Matka následne vyletí na snubný let, kde sa za priaznivých poveternostných podmienok oplodní trúdmi. Po úspešnom návrate matka o približne desať dní začne klásť oplodnené vajíčka, čím zakladá svoju vlastnú kolóniu.
Tento postup vysvetľuje, ako je možné, že z pôvodne siedmich založených plemenáčov boli niekedy úspešne prijaté len tri neoplodnené matky. Inou komplikáciou býva výmena prijatej matky krátko po jej pridaní do oddelku včelstvom. To sa deje v prípade, ak včelstvo spozoruje nejaké poškodenie alebo nedokonalosť mladých matiek, prípadne aj v súvislosti s ochorením. Včelár to spravidla nemusí postrehnúť, pretože poškodenie nemusí byť na matke viditeľné. Príčinu výmeny nemožno vždy určiť bez ďalšieho vyšetrenia; novú matku môžu včely odchovať z vhodného mladého plodu. Táto stratégia je veľmi podobná tzv. tichej výmene matky, ktorú staršie včelstvá využívajú najmä v jesennom období.
Prítomnosť viacerých matečníkov môže byť príznakom aj núdzovej situácie. Vo väčšej miere vznikajú núdzové matečníky pri neadekvátnej manipulácii, pri poranení alebo strate aktívnej matky. Núdzové matečníky vznikajú z buniek s mladými robotníčími larvami, často aj na ploche plástu. Včelstvo veľmi dobre rozlišuje poškodené a chybne prelarvované larvičky a tieto hneď eliminuje, čím zabezpečuje kvalitu odchovaných matiek. Precízne a sústredené ovládanie prelarvovania je preto nutnosťou, pričom výbornou pomôckou pre menej skúsených alebo starších včelárov môžu byť prelarvovacie systémy, ako sú Jenter alebo Nicot.
Založené alebo zaviečkované matečníky môžu naznačovať stratu matky, ale môžu súvisieť aj s rojením alebo tichou výmenou. Pri overovaní môže pomôcť plodová skúška: do včelstva sa vloží plást s vajíčkami a veľmi mladými larvami zo zdravého včelstva. Založenie núdzových matečníkov môže svedčiť o neprítomnosti matky; výsledok treba posúdiť spolu s ďalšími znakmi a zdravotným stavom včelstva.
Dúfame, že toto vysvetlenie pomôže mnohým včelárom objasniť problematiku chovu a pridávania matiek. Chov včelích matiek je síce zložitý, no zároveň veľmi pútavý a uspokojivý proces.
podľa článku Jiřího Slámu z časopisu Včelařství
