Buckfastka je včelí hybrid vyšľachtený cieleným krížením niekoľkých podruhov včely medonosnej. Na jej vzniku sa podieľala napríklad včela talianska (Apis mellifera ligustica), kraňská (Apis mellifera carnica), anglická tmavá včela (Apis mellifera mellifera), ďalej anatólska (Apis mellifera anatolica), grécka (Apis mellifera cecropia), saharská (Apis mellifera sahariensis) i tzv. horská včela (Apis mellifera monticola). So šľachtením je neodmysliteľne spojený brat Adam (Karl Kehrle), ktorý pracoval v benediktínskom opátstve Buckfast v Anglicku – názov línie pochádza z názvu opátstva.
Buckfastka
Brat Adam bol v kláštore uvoľnený z rehoľných povinností, aby sa mohol plne venovať obnove a šľachteniu včelstiev. Po úhynoch zostalo v opátstve 16 z pôvodných 45 včelstiev. Nasledujúce desaťročia zasvätil budovaniu stabilnej a výkonnej línie, ktorá by vyhovovala miestnym podmienkam i potrebám včelárskej praxe.
Šľachtenie prebiehalo postupne a cielene v juhozápadnej časti Anglicka, v grófstve Devon, na okraji Národného parku Dartmoor. Ide o oblasť s rašeliniskami, vresovišťami a lúkami, miestami i s dubovými lesmi, typickou vyššou vlhkosťou a častými hmlami. Oceánske podnebie (vplyv Keltského mora a Lamanšského prielivu) dáva krajine drsnejší ráz, ktorý dobre poznajú aj milovníci literatúry a filmových adaptácií príbehov z Dartmooru (napr. Pes Baskervillovcov).
Pre šľachtiteľskú prácu bolo zásadné, že brat Adam vykonával selekciu a kríženie v prostredí relatívne izolovanom od cudzích trúdich stanovíšť. U každej vybranej kombinácie genofondov prebiehala dlhodobá selekcia – spravidla rádovo okolo desiatich rokov – než považoval vlastnosti za dostatočne ustálené a „zafixované“. Celý proces vedúci k vytvoreniu známej buckfastky sa v jeho poňatí rozvíjal desiatky rokov (uvádza sa až 71 rokov práce).
O buckfastke sa často uvádza, že má nízku rojivosť, vykazuje silný rozvoj a dlhé kladenie, dokáže dobre vyhľadávať pasienkové zdroje aj vo väčšej vzdialenosti a vie efektívne využiť aj medovicovú pastvu. Práve tieto vlastnosti z nej robia pre časť včelárov atraktívnu voľbu. Výber a chov včiel sa pritom môžu riadiť pravidlami platnými v konkrétnej krajine.
Buckfastka spravidla kladie veľmi skoro na jar a často pokračuje dlho do jesene. Pri dobrých podmienkach je matka schopná vysokého denného kladenia (až okolo 2 000 buniek). Včely bývajú opísané ako mierumilovné a pri bežnej práci v úli pokojné. Vynikajú pracovitosťou – nosia peľ i nektár od svitania do súmraku a dokážu lietať aj pri nižších teplotách (približne od 10 °C), pričom citlivejšie reagujú na vlhkosť prostredia.
Silné a dlhé kladenie vedie k tvorbe početných včelstiev, čo môže v dobrej paši znamenať vysoký medový výnos. Súčasne sa ale v praxi spomína aj slabšie tmelenie propolisom. Vzhľadom na dynamiku rozvoja potrebuje buckfastka viac priestoru v úli a dôsledné vedenie včelstva – najmä dostatočné vetranie a kapacitu pre ukladanie a zrenie nektáru. Ak je priestor obmedzený (napr. vplyvom nadmerného založenia) a včelstvo sa „utlačí“, môže sa rojivosť naopak prejaviť.
V porovnaní s krainkou sa buckfastka často opisuje podlhovastejším telom, mierne prehnutým dolu, s okrovo nažltkastým sfarbením a strednou chlpatosťou. Dĺžka sosáka môže dosahovať až okolo 7 mm, čo uľahčuje zber nektáru aj z kvetov s trubkovitou korunnou časťou.
Je potrebné počítať s tým, že jej genetický základ vznikal v podmienkach s dlhšou pasienkovou sezónou. V našich pomeroch môže pri pasienkových výpadkoch a slabej ponuke potravy hroziť rýchlejšie vyčerpanie zásob – najmä u veľmi silných včelstiev s vysokým podielom mladých včiel, ktoré majú vyššiu spotrebu.
Často sa tiež uvádza, že buckfastka nie je ideálne prispôsobená dlhým obdobiam silných mrazov. Podnebie v Devone, kde sa línia formovala, je vďaka oceánskemu vplyvu skôr mierne a vlhké. V našich podmienkach preto hrá úlohu nielen voľba stanovišťa a sila včelstva, ale aj spôsob vedenia a zimovania.
Z historických skúseností z chovu buckfastky (a z prác brata Adama) sa traduje určitá odolnosť voči niektorým infekčným ochoreniam, ako je akarapidóza, nozematóza či vápnatenie plodu (ascosphaerosis). Náchylnosť k roztočovi Varroa destructor sa môže líšiť medzi líniami a podľa podmienok. Každé včelstvo potrebuje pravidelný monitoring a prípadné ošetrenie podľa aktuálnych veterinárnych pokynov.
Od 70. rokov 20. storočia sa buckfastka v Európe chová aj v izolovaných rozmnožovacích staniciach. Chovatelia združení vo federáciách a kluboch udržiavajú rodokmene a pracujú na stabilizácii požadovaných vlastností tohto vyšľachteného hybridu.
Výkonnosť buckfastky sa sledovala aj v zahraničných štúdiách, napríklad v Poľsku v rokoch 2008–2011. Nórsky výskum Oddieovej, Dahleho a Neumanna sledoval populáciu zmiešaného pôvodu Buckfast, ktorá dlhodobo prežívala bez ošetrenia proti roztočovi. V skúmaných včelstvách zistili nižšie napadnutie a nižšiu úspešnosť rozmnožovania roztočov než v kontrolnej skupine. Výsledky sa týkajú danej populácie a nemožno ich automaticky preniesť na všetky línie. Ďalšie chovy a testovanie prebiehali aj vo Fínsku (Lundén Apiaries) a vo Švédsku (Österlund Apiaries).
V roku 2015 bol v Holandsku začatý šľachtiteľský program Stichting Arista Bee Research zameraný na stabilizáciu znakov spojených s rezistenciou voči Varroa destructor. Do spolupráce sa zapojili včelári a chovateľské skupiny z USA, Belgicka, Luxemburska, Nemecka, Francúzska, Holandska i Dánska. Pôvodné očakávania dostupnosti rezistentných línií okolo roku 2019 boli prognózou a nenahrádzajú skúšky konkrétnej línie.
V praxi je ale potrebné dodať dôležitý kontext: šľachtenie na rezistenciu obvykle prebieha v izolovaných stanovištiach a v prostredí s nižšou zavčelenosťou. Len čo sa včely dostanú do husto zavčelenej krajiny, kde je bežný tlak reinvázie roztočov, výsledky dosiahnuté v izolácii nemusia byť rovnaké a tlak roztočov môže byť vyšší. Často sa tak ukazuje, že výsledný stav je vždy kombináciou genetiky, zootechniky a podmienok stanovišťa: správne vedené, včas ošetrené a nestresované včelstvo v dobrom prostredí zvládne parazitárny tlak lepšie než včelstvo oslabené, vyčerpané alebo podvyživené. Zásadnú úlohu hrá aj korektná práca so zásobami – najmä ponechanie či včasné doplnenie krmiva pre zimnú generáciu dlhovekých včiel.
Nevýhody, na ktoré sa v praxi naráža
- Neriadené kríženie môže meniť vlastnosti potomstva. Pri prirodzenom oplodnení sa matka môže spáriť s trúdmi z okolia, takže potomstvo nemusí mať rovnaké vlastnosti ako rodičovská línia. Pri šľachtiteľskej práci sa preto využívajú izolované oplodňovacie stanovištia alebo kontrolované párenie.
- Predĺžená aktivita do jesene môže zvyšovať riziko šírenia roztočov. Ak je včelstvo aktívne dlho do neskorých termínov, môže sa ľahšie podieľať na prenose Varroa destructor (lúpeže, zalietavanie, reinvázie) aj do včelstiev, ktoré už boli štandardne ošetrené. Pri neskorom alebo nedostatočnom zakŕmení po medobraní navyše včely z núdze vyhľadávajú zdroje potravy v dobe, keď to včelár bežne nečaká. To zvyšuje stres a môže zhoršiť kondíciu zimnej generácie, ktorá má byť základom úspešného prezimovania.
Včely pozorujem a učím sa im rozumieť už desiatky rokov a čím dlhšie pri nich človek stojí, tým viac si uvedomuje, ako zložitý a „inteligentný“ organizmus včelstvo je. Napriek tomu si dovolím vyjadriť názor, že buckfastka do našich podmienok nemusí byť vhodnou voľbou plošne a bez kontextu. Ak sa podnebie v budúcnosti opäť posunie k dlhším a chladnejším zimám a neskoršiemu nástupu jari, býva krainka vnímaná ako včela, ktorá je na tento cyklus v našich podmienkach prirodzene lepšie adaptovaná.
V samotnom opátstve Buckfast sa včelárske oddelenie od roku 2010 zameralo najmä na vzdelávanie a komunitnú prácu. Brat Adam sa pôvodne usiloval obnoviť chov po úhynoch, pri ktorých sa za príčinu vtedy považoval roztočík včelí (Acarapis woodi). Krížením vznikla chovná línia, nie nový biologický druh.
Z časopisu Včelárstvo – Jan Šmíd
